Tento článok je určený nielen hráčom multimediálnych hier. S trochou predstavivosti si takú hru dnes dokáže vybaviť pred očami skoro každý. Počítačové hry takmer vždy vytvárajú určitú virtuálnu realitu, do ktorej sa hráč má ponoriť. Či už ide o virtuálnu plochu s kartami v prípade Solitéru alebo pokročilú 3D simuláciu postapokaliptického sveta v prípade Falloutu. Počítač alebo herná konzola sa nám stáva predĺženou rukou nohou či inou časťou tela, ktorou ovládame postavičku vo virtuálnom svete. Poďme sa teda pozrieť ako do toho celého zapadá náš vlastný život.

Do virtuálnych svetov sa hráči po celom svete noria na hodiny a hodiny denne. Ja som bol tiež jedným z nich a aj teraz si raz za čas zahrajem, ale už to nie sú dlhé hodiny skôr len minúty. Kupujeme si drahé príslušenstvo v podobe joystickov, volantov, interaktívnych rukavíc a podobných technických výdobytkov aby bol dojem z virtuálnej reality čo najskutočnejší. Stojí to pomerne dosť peňazí a hlavne vo virtuálnej realite rastieme na úkor tej našej skutočnosti “tam vonku”. Len málokomu sa podarí úspech z videohry preniesť do reality tak aby mu bol skutočne ku prospechu.

Tento článok už píšem na druhý pokus, tak dúfam, že bude ešte o niečo lepší. Teraz ma k nemu dostalo čítanie knihy od Osha - život, láska, smiech. Ten vraví, že život sám je jediný Boh. Nechať sa opíjať životom naplno, to je to čo by sme mali robiť. Mne to pripomenulo môj starý článok, ktorí by mohol inšpirovať aspoň pár hráčov (možno aj nehráčov) k “hraniu života” naplno.

virtualnaRealita

Predstavte si hru s dokonalou grafikou. Nepotrebujete k tomu žiadnu drahú grafickú kartu ani počítač či hernú konzolu. Tá grafika je 3D a nepotrebujete k tomu špeciálne okuliare, aby ste ju vnímali. Dokonca je možné si na každú vec, čo vidíte, siahnuť. Nepotrebujete špeciálne haptické rukavice, ktoré predávajú len zlomok pocitových informácií. Pohyb vo svete je dokonale voľný, lesy nie sú obmedzené virtuálnou hranicou cez ktorú nejde prejsť, pretože programátori to tam obmedzili. Lesy a cesty sa nezačnú opakovať, pretože vývojári použili procedurálny algoritmus opakovania sveta. Okrem zraku a hmatu môžete zapojiť aj ostatné zmysly. Na display sa vám môže ukazovať pár merítok ale vzhľadom k voľnosti je možné si dotvoriť jednotlivé merítka sám. Prípadne nepoužívať tzv. HUD ale rovno si zakúpiť zariadenia a viditeť hodnoty “in-game” ako napríklad merač pulzu alebo GPS zariadenie alebo čokoľvek iného čo máte pocit by vám pomohlo užiť si túto hru lepšie a plnšie. Jedinou pevnou premennou je čas. A to je čas od vašeho narodenia. Čas do konca nikto nevie, preto si užívajte každú minútu ako to len ide. Táto hra existuje, predpokladám, že ak by som povedal, že túto hru si môžete zahrať u mňa v obývačke v špeciálnej 3D simulácii, mal by som vypredané do konca môjho života. Lenže tento simulátor má k dispozícii každý. Každý jeden z nás! Je to samotný život, ktorý nám bol darovaný. Ma jedinú (ne)výhodu, nedá sa z neho vystúpiť. Respektíve zatiaľ každý kto vystúpil nám o tom nedokázal povedať. Nestačí stlačiť tlačítko restart a ideme znovu s čistým štítom. Čo sa stane až sa časomiera prestane odpočítavať? Máme dosť odvahy na to prevziať zodpovednosť za každý náš krok? Pretože čokoľvek čo sa stane v živote už sa neodstane, aspoň nie tak ľahko ako v tej virtuálnej realite kam asi aj práve preto utekáme.

Nemárnite už čas, ak vás “realita nebaví” skúste si ju predstaviť ako tú hru. V hrách si trúfame na všelijaké veci, len preto aby sme skúsili ako to ti programátori dobre naprogramovali. Ale čo tak skúsiť prírodu, kam až sa na tom kopci dostanem? Skúsiť si pomôcť tým, že je to hra. Mám sa zabávať tak si dovoliť viac vecí. Sú tu ľudia, v hrách hneď s každým diskutujeme, čo skúsiť diskutovať s okoloidúcimi? A hneď je o zábavu postarané niekedy aj viac než dosť. Veľa šťastia, teraz si sám hovorím, aby mi táto pomôcka vydržala v ťažkých chvíľach.

0
0
0
s2sdefault